Aktivita bola podľa neho úzko spätá s procesom prípravy NP v Tatrách,
pričom Pieniny mali byť modelom pre budúci Tatranský národný park
(TANAP). Proces narušila prvá svetová vojna, v povojnovom období bolo na
Slovensku prioritou zabezpečiť ochranu Vysokých Tatier a v roku 1949
tak vznikol TANAP. Vznikol tak poradný zbor, ktorý sa začal zaoberať aj
ochranou prírody Pienin. "Z jeho iniciatívy vyšli návrhy na
znovuobnovenie Slovenskej prírodnej rezervácie v Pieninách, prípadne pre
vznik NP. V roku 1957 bola prírodná rezervácia pričlenená k Správe
TANAP," vysvetlil Kĺč s tým, že už v roku 1958 predstavil Milan
Pacanovský projekt na vyhlásenie PIENAP. Oficiálne sa na ňom začalo
pracovať až v roku 1962 a vyhlásili ho o päť rokov neskôr.
Za sídlo Správy PIENAP bol určený Červený Kláštor a park bol až do roku 1989 zaradený pod Správu TANAP iba ako ochranný obvod. "Až
v roku 1990 sa Správa PIENAP v rámci organizačných štruktúr dostala na
úroveň samostatného odboru a konečne od 1. januára 1995 zmenou zákona na
úroveň ostatných národných parkov," doplnil riaditeľ Správy PIENAP.
Upozornil, že oba pieninské chránené územia mali v roku 1932 rovnakú
štartovaciu pozíciu pri ochrane prírody i spoločný cieľ, napokon však
šli každý svojou cestou. "Kompetencie a právna subjektivita v Poľsku
viedla k prosperite a zároveň k ochrane územia ich NP, k zveľaďovaniu
majetku štátu, zvyšovaniu zamestnanosti a ku skvalitňovaniu služieb pre
turistov i domácich. Správa nášho NP zaraďovaním do rôznych
organizačných štruktúr postupne stratila takmer všetky rozhodovacie
kompetencie. Služby správy parku pre prírodu a verejnosť sú v porovnaní s
poľským územím minimálne. Dokonca v novodobej histórii národný park
prišiel o niekoľko strategických objektov vďaka roztrieštenosti
kompetencií v území medzi viacero organizácií a ministerstiev," skonštatoval Kĺč.
Len nedávno schválená reforma národných parkov podľa neho posúva
Slovensko v oblasti ochrany prírody do kruhu vyspelých krajín. Ide o
historický medzník, ktorým sa aj PIENAP priblíži spravovaním územia tomu
susednému, poľskému územiu, "a tak získa podobu, akú si zaslúži", uzatvára Kĺč.